Obec Mošurov

Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1259, keď údajne kráľ Belo IV. darovacou listinou dal časť ternianskeho majetku istému rytierovi Adamovi, pochádzajúcemu z Poľska. Dovtedy ho údajne vlastnil istý Mikuláš zo Spiša. V písomných záznamoch z roku 1383 sa obec uvádza pod názvom Ádámfölde, vo význame Adamovo Pole. Z názvu tak vyplýva vlastnícky vzťah zemana Adama k mošurovskému majetku. Hodnovernosť písomnej zmienky o Mošurove uvádza až listina Spišskej kapituly z roku 1383, no spoľahlivým dokumentom o vzniku obce je až listina kráľa Žigmunda z roku 1405. Dovtedy osada bola majetkovou súčasťou hradného panstva Šariš, ktorého vlastníkom bol kráľ. Zemanovi Mikulášovi a po ňom jeho vdove prináležal aj okolo roku 1427. Vtedy v obci hospodárilo vyše 15 poddaných domácností, takže Mošurov bol stredne veľkou dedinou.

V roku 1432 zemiansky majetok Mošurova získali šľachtici z Rozhanoviec, ktorý neskôr patril Némethyovcom, potom Perényiovcom, Tarzayovcom a Drugetovcom. Tarzayovci patrili k bohatým a vplyvným š?achtickým rodom. Vlastnili Kamenický hrad a ich panstvo siahalo na východ ďaleko za územie Šariša. Viacerí príslušníci rodu mali významné funkcie v miestnych župách, ba aj v celom Uhorsku.
K ich panstvu prináležal i renesančný kaštieľ v Mošurove, do ktorého sa vdova Anna Drugetová- Tarzayová priťahovala po dobytí Kamenického hradu cisárskymi vojskami. Tu žila až do roku 1564. Z vtedajšieho rodinného sídla- kaštieľa, dnes zostali už len rozvaliny a časti kamenného múru na kopci nad dedinou, obkolesujúceho priestor kedysi kaštieľa, kostola a cintorína. Na rozhraní 15. a 16. storočia poddaní sídlisko opustili a obec zanikla.

Koncom 15. storočia tu Bornemiszovci prisťahovali nových poddaných a vybudovali nové sídlisko. Z fragmentov zachovaných písomností rodiny Bornemiszovcov, uchovaných v Štátnom archíve v Nižnej Šebastovej, tvoriacich 9 fasciklov , sa dozvedáme, že v obci stál stredoveký hrádok, ktorý na prelome 13. storočia postavili templári. Predpokladáme, že príslušníci rodu Bornemiszovcov sa najsamprv usadili v Terni, pretože archivár ich mená uvádza už v zápisoch z roku 1554 a do kaštieľa v Mošurove mohli prísť až po odchode Anny Drugetovej.
Štefan Bornemisza bol v roku 1706 veliteľom šarišského vojska. Anna bola jediné dieťa Ladislava Ghillányiho a Márie Tarnoczyovej. Pokračovateľmi ich rodu bolo 5 detí: Anton, Klára, Štefan, Mária a Kristína, manželka Alexandra Péchyho. Od ich syna Štefana, šarišského podžupana, žijú dodnes nositelia mena Bornemisza.
Z posledných členov rodiny kronikár obce Mošurov spomína Františka, ktorý istý čas bol notárom v okrese Giraltovce, ale pre nezhody s miestnymi Židmi a pre prísne rozhodnutia bol jeden rok žalárovaný. Po odpykaní trestu sa vrátil do Mošurova, no čoskoro majetok pravdepodobne predal istému Properovi, ktorý sa hospodáreniu nevenoval, a tak majetok a pôdu predal miestnemu obyvateľstvu. Ve?kú časť lesov v okolí Hradiska ich potomkovia vlastnia dodnes.
František Bornemisza mal brata Kolomana, ktorý vlastnil kaštieľ v Terni na Hurke. Tento sa až dodnes zachoval. Vo vlastníctve ho má rodina Františka Oravca. František Bornemisza po odpredaní mošurovského panstva odišiel do Maďarska, kde aj zomrel. Mnohí z jeho predkov sú pochovaní na maloslivníckom cintoríne, pretože mošurovský cintorín pri kostole bol založený až v roku 1924.


Kostol a jeho história
V Súpise pamiatok na Slovensku je z obce uvedený kostol sv. Joachima a sv. Anny. Kostol svätej Anny dali postaviť v roku 1725 manželia Štefan Bornemisza de Kalnó et Ádámfölde a Anna Ghillányi de Láz et Bernicze. Dokladom toho je aj ich dvojerb na stene nad súsoším Kalvárie v tomto kostole. Vo vizitácii o ternianskej fare v Arcibiskupskom archíve v Košiciach z roku 1778 sa uvádza, že tento už kamenný kostol bol postavený na mieste starého dreveného kostola z roku 1427, ktorý bol značne poškodený. Jeho ruiny boli použité pri stavbe nového. Pôvodný drevený kostol bol zasvätený sv. Štefanovi mučeníkovi.
Do novovybudovaného kostola sa preniesli aj obradné predmety, ako kalichy, strieborné poháre, strieborná monštrancia, pluviál a dalmatika. Slávnostná svätá omša pri posviacke kostola bola slúžená kňazom, ctihodným Štefanom Boxom. Vtedajším kňazom ternianskej farnosti bol Ján Polonyi. V jednej vizitácii o ternianskej farnosti sa uvádza, že veža bola dokončená, ale chýbalo drevo na vybudovanie zvonice, a tak 20- librový zvon bol požehnaný v roku 1877 a zavesený do veže na pravej strane nad „sanctóriom“. „Bol tam daný na slávu Božiu,“ uvádza sa v texte. Drevo si zabezpečili miestni farníci.

Začiatkom 19. storočia (1924) bol tento kostol opravený a klasicisticky prefasádovaný. V roku 1973-74 bol opravený zvonku aj zvnútra. Na jeho obnovu bola použitá tehla, ktorú si vyrobili miestni obyvatelia sami v tehelni na Opálenom brehu. Lavice zhotovili stolári František Matisko a Ladislav Fertaľ. Tehla sa vyrábala v rokoch 1969-70. Vyrobených bolo 105 000 kusov. Na kostol sa použila iba časť z nich, zvyšné boli predané Jednote a použité pri výstavbe predajne zmiešaného tovaru. V roku 1987-88 sa robili ďalšie úpravy. Kostol sa rozširoval, vybudovala sa nová sakristia, obnovila sa kostolná veža a vymenili sa okná. V interiéri sa vykonala oprava niekoľkých sakrálnych malieb. V jubilejnom roku 2000 bol renovovaný hlavný oltár a pri kostole bola vybudovaná kaplnka Pavlom Fertaľom a Františkom Havačom v mesiacoch jún – júl 2000, zasvätená Panne Márii Lurdskej. Dňa 20. 7. 2000 Msgr. Alojz Tkáč, košický arcibiskup – metropolita, konsekroval obnovený kostol sv. Joachima a sv. Anny a súčasne posvätil aj kaplnku.

Ján Matis  /Mathiász/ 

22. februára 1838 sa narodil v Mošurove zakladateľ šľachtenia viniča hroznorodého v Uhorsku, Ján Mathiász (do roku 1905 s pôvodným priezviskom Matis), zakladateľ šľachtenia viniča hroznorodého v Uhorsku. Jeho otec Ján Matis a matka Mária, rod. Hajduková sa v Mošurove ako vtedy takmer všetci obyvatelia obce živili roľníctvom. Dedina Mošurov, kde Ján Matis získal základné vzdelanie, leží v severovýchodnej časti Šarišskej vrchoviny a doline potoka Mošurovka. V čase jeho narodenia mala obec iba 22 domov a 185 obyvateľov. Ján Matis po vychodení strednej školy sa zapísal na kňazský seminár. Už v prvom ročníku si to rozmyslel a zapísal sa v Košiciach na právnickú akadémiu, ale ani tú nedokončil. Aj napriek neukončenému štúdiu musel mať dobré vedomosti a schopnosti, keď sa roku 1860 stal najskôr pisárom Abovskej župy v Košiciach a onedlho aj hlavným tajomníkom župana.

Už pri nástupe za tajomníka župana sa roku 1863 začal popri svojej úradníckej práci zaoberať vinohradníctvom. Je obdivuhodné, že roku 1866 založil prvú zbierku odrôd viniča a neskôr, po zakúpení vyše hektára vinice na Červenom brehu v Košiciach, sa začal venovať odbornému šľachteniu viniča. Zhromažďoval odrody z celej Európy, sledoval ich rast a zistenia starostlivo zaznamenával. V priebehu niekoľkých rokov vysadil vo vinici 500 odrôd s 1 600 obchodnými názvami, z ktorých mnohé boli francúzskeho pôvodu. V roku 1873 vydal tlačou Cenník odrôd Hornouhorskej škôlky viniča, v ktorom opísal a ponúkal 231 odrôd, z ktorých bolo 163 stolových. Zúčastňoval sa na mnohých medzinárodných výstavách, kde získal viacero vyznamenaní. Šľachtiteľstvo ho tak opantalo, že úradnícka práca bola pre neho už druhoradou.

Roku 1880 sa rozhodol pre vinohradníctvo v Tokaji, kde si v mestečku Mád zakúpil bezmála trojhektárovú vinicu a s celou rodinou sa presťahoval pod Tokajské vrchy. Potom ho v roku 1881 získal gróf Július Andrássy za správcu svojich viníc vo Viničkách. Po deviatich rokoch tamojšieho pôsobenia sa rozhodol bojovať proti šíreniu fyloxéry viniča zmenou pôdnych a agrotechnických podmienok. Vypracoval spôsob liečby choroby viniča tzv. fyloxéry, ktorá zdecimovala v 19. storočí  celosvetovo, ako aj v Uhorsku stavy viniča. V roku 1890 si kúpil najprv 10 hektárov a následne ďalších 18 hektárov plochy imúnnych pieskov pri Kecskeméte, ktoré vysadil sadenicami viniča z miestnej osady a originálnymi francúzskymi odrodami. Keď si v roku 1900 na tejto výskumnej základni pri Kecskeméte dostaval dom, prestal na toto miesto dochádzať a vyše šesťdesiatročný sa na nej usadil natrvalo.

Po takmer dvadsaťročnej správcovskej službe v tokajských andrássyovských viniciach zostávajúcu časť svojho tvorivého a plodného života pri Kecskeméte venoval neúnavnej práci v zápase s fyloxérou. Výsledkom bolo rozšírenie pestovania viniča na dovtedy nehostinnej rozsiahlej ploche dolnozemských imúnnych pieskov takmer o polovicu. Výsledky jeho práce dali podnet na využitie rovnakých plôch imúnnych pieskov aj v iných oblastiach medzi Dunajom a Tisou.

Z výsledkov jeho práce sa tešili aj Slováci žijúci v Malom Kereši, kde sa vtedy takmer všetci zaoberali vinohradníctvom. Z jeho šľachtiteľskej základne sa takto ročne medzi Dunajom a Tisou vysadilo 800 tisíc až milión sadeníc viniča. V roku 1873 získal na svetovej výstave vo Viedni prvú cenu a v roku 1896 na Miléniovej výstave medzinárodné uznanie. Hneď na začiatku 20. storočia, roku 1901, získal ocenenie v Bruseli. Významné úspechy dosiahol Ján Mathiász-Matis krížením domácich a zahraničných odrôd. V tomto smere mu pomáhal brat Jozef Matis, zberateľ a šľachtiteľ odrôd viniča v Michalovciach, ktorý mu privážal rôzne odrody zo zahraničia, s ktorými vykonával kríženie viniča. Výsledkom tejto genetickej práce boli kvalitné a chorobám odolné plody jednotlivých odrôd, ktoré našli uplatnenie aj za hranicami Uhorska.

Počas svojho života vyšľachtil okolo 3 500 odrôd viniča, z ktorých vybral, zhodnotil a pre prax odporučil 180. Medzi nimi sú napríklad odrody s názvom Triumf Jána Mathiásza, Perla Kecskemétu, Poklad Kecskemétu, Kráska Ceglédu a v roku 1916 ním posledná vyšľachtená odroda Kráľovná vinohradov. Je až neuveriteľné, že ešte aj dnes pestujú 67 ním vyšľachtených odrôd, z toho 12 vo svete. Šesť ním vyšľachtených odrôd je v Maďarsku v zozname povolených odrôd, ktoré sa pestujú približne na výmere 2 000 hektárov. Mnohé odrody sú kmeňovým materiálom viníc v Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, Francúzsku a Rusku. Odhaduje sa, že jeho stolové odrody sa vo svetovom vinohradníctve pestujú na ploche až 12 tisíc hektárov, ale väčší význam ako ich výmera je ich zastúpenie vo svetovom sortimente stolových odrôd.

Tento rodom Slovák sa zaslúžil nielen o rozvoj uhorského, ale aj svetového vinohradníctva. Dosvedčuje to aj fakt, že meno tohto Slováka z Mošurova figuruje na všetkých významných ampelografiách (opisoch druhov vínnej révy, hrozna) sveta. Ján Mathiász-Matis umrel 4. decembra 1921 v Kecskeméte. Na počesť tohto priekopníka šľachtenia viniča v Uhorsku je na jeho bývalej výskumnej základni pri Kecskeméte zriadená vinohradnícka muzeálna expozícia.

11.7.2009 bola na jeho pamiatku slávnostne odhalená pamätná tabuľa pri Kultúrnom dome v Mošurove.