História obce
Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1259, keď údajne kráľ Belo IV. darovacou listinou dal časť ternianskeho majetku istému rytierovi Adamovi, pochádzajúcemu z Poľska. Dovtedy ho údajne vlastnil istý Mikuláš zo Spiša. V písomných záznamoch z roku 1383 sa obec uvádza pod názvom Ádámfölde, vo význame Adamovo Pole. Z názvu tak vyplýva vlastnícky vzťah zemana Adama k mošurovskému majetku. Hodnovernosť písomnej zmienky o Mošurove uvádza až listina Spišskej kapituly z roku 1383, no spoľahlivým dokumentom o vzniku obce je až listina kráľa Žigmunda z roku 1405. Dovtedy osada bola majetkovou súčasťou hradného panstva Šariš, ktorého vlastníkom bol kráľ. Zemanovi Mikulášovi a po ňom jeho vdove prináležal aj okolo roku 1427. Vtedy v obci hospodárilo vyše 15 poddaných domácností, takže Mošurov bol stredne veľkou dedinou.
V roku 1432 zemiansky majetok Mošurova získali šľachtici z Rozhanoviec, ktorý neskôr patril Némethyovcom, potom Perényiovcom, Tarzayovcom a Drugetovcom. Tarzayovci patrili k bohatým a vplyvným š?achtickým rodom. Vlastnili Kamenický hrad a ich panstvo siahalo na východ ďaleko za územie Šariša. Viacerí príslušníci rodu mali významné funkcie v miestnych župách, ba aj v celom Uhorsku.
K ich panstvu prináležal i renesančný kaštieľ v Mošurove, do ktorého sa vdova Anna Drugetová- Tarzayová priťahovala po dobytí Kamenického hradu cisárskymi vojskami. Tu žila až do roku 1564. Z vtedajšieho rodinného sídla- kaštieľa, dnes zostali už len rozvaliny a časti kamenného múru na kopci nad dedinou, obkolesujúceho priestor kedysi kaštieľa, kostola a cintorína. Na rozhraní 15. a 16. storočia poddaní sídlisko opustili a obec zanikla.
Koncom 15. storočia tu Bornemiszovci prisťahovali nových poddaných a vybudovali nové sídlisko. Z fragmentov zachovaných písomností rodiny Bornemiszovcov, uchovaných v Štátnom archíve v Nižnej Šebastovej, tvoriacich 9 fasciklov , sa dozvedáme, že v obci stál stredoveký hrádok, ktorý na prelome 13. storočia postavili templári. Predpokladáme, že príslušníci rodu Bornemiszovcov sa najsamprv usadili v Terni, pretože archivár ich mená uvádza už v zápisoch z roku 1554 a do kaštieľa v Mošurove mohli prísť až po odchode Anny Drugetovej.
Štefan Bornemisza bol v roku 1706 veliteľom šarišského vojska. Anna bola jediné dieťa Ladislava Ghillányiho a Márie Tarnoczyovej. Pokračovateľmi ich rodu bolo 5 detí: Anton, Klára, Štefan, Mária a Kristína, manželka Alexandra Péchyho. Od ich syna Štefana, šarišského podžupana, žijú dodnes nositelia mena Bornemisza.
Z posledných členov rodiny kronikár obce Mošurov spomína Františka, ktorý istý čas bol notárom v okrese Giraltovce, ale pre nezhody s miestnymi Židmi a pre prísne rozhodnutia bol jeden rok žalárovaný. Po odpykaní trestu sa vrátil do Mošurova, no čoskoro majetok pravdepodobne predal istému Properovi, ktorý sa hospodáreniu nevenoval, a tak majetok a pôdu predal miestnemu obyvateľstvu. Ve?kú časť lesov v okolí Hradiska ich potomkovia vlastnia dodnes.
František Bornemisza mal brata Kolomana, ktorý vlastnil kaštieľ v Terni na Hurke. Tento sa až dodnes zachoval. Vo vlastníctve ho má rodina Františka Oravca. František Bornemisza po odpredaní mošurovského panstva odišiel do Maďarska, kde aj zomrel. Mnohí z jeho predkov sú pochovaní na maloslivníckom cintoríne, pretože mošurovský cintorín pri kostole bol založený až v roku 1924.
Kostol a jeho história
V Súpise pamiatok na Slovensku je z obce uvedený kostol sv. Joachima a sv. Anny. Kostol svätej Anny dali postaviť v roku 1725 manželia Štefan Bornemisza de Kalnó et Ádámfölde a Anna Ghillányi de Láz et Bernicze. Dokladom toho je aj ich dvojerb na stene nad súsoším Kalvárie v tomto kostole. Vo vizitácii o ternianskej fare v Arcibiskupskom archíve v Košiciach z roku 1778 sa uvádza, že tento už kamenný kostol bol postavený na mieste starého dreveného kostola z roku 1427, ktorý bol značne poškodený. Jeho ruiny boli použité pri stavbe nového. Pôvodný drevený kostol bol zasvätený sv. Štefanovi mučeníkovi.
Do novovybudovaného kostola sa preniesli aj obradné predmety, ako kalichy, strieborné poháre, strieborná monštrancia, pluviál a dalmatika. Slávnostná svätá omša pri posviacke kostola bola slúžená kňazom, ctihodným Štefanom Boxom. Vtedajším kňazom ternianskej farnosti bol Ján Polonyi. V jednej vizitácii o ternianskej farnosti sa uvádza, že veža bola dokončená, ale chýbalo drevo na vybudovanie zvonice, a tak 20- librový zvon bol požehnaný v roku 1877 a zavesený do veže na pravej strane nad „sanctóriom“. „Bol tam daný na slávu Božiu,“ uvádza sa v texte. Drevo si zabezpečili miestni farníci.
Začiatkom 19. storočia (1924) bol tento kostol opravený a klasicisticky prefasádovaný. V roku 1973-74 bol opravený zvonku aj zvnútra. Na jeho obnovu bola použitá tehla, ktorú si vyrobili miestni obyvatelia sami v tehelni na Opálenom brehu. Lavice zhotovili stolári František Matisko a Ladislav Fertaľ. Tehla sa vyrábala v rokoch 1969-70. Vyrobených bolo 105 000 kusov. Na kostol sa použila iba časť z nich, zvyšné boli predané Jednote a použité pri výstavbe predajne zmiešaného tovaru. V roku 1987-88 sa robili ďalšie úpravy. Kostol sa rozširoval, vybudovala sa nová sakristia, obnovila sa kostolná veža a vymenili sa okná. V interiéri sa vykonala oprava niekoľkých sakrálnych malieb. V jubilejnom roku 2000 bol renovovaný hlavný oltár a pri kostole bola vybudovaná kaplnka Pavlom Fertaľom a Františkom Havačom v mesiacoch jún – júl 2000, zasvätená Panne Márii Lurdskej. Dňa 20. 7. 2000 Msgr. Alojz Tkáč, košický arcibiskup – metropolita, konsekroval obnovený kostol sv. Joachima a sv. Anny a súčasne posvätil aj kaplnku.
